u našej nestrannej a nezávislej justície. A čo horšie štát tento marazmus stále nevie a nechce pomenovať. Obetiam mobbingu, resp. psychického násilia stále nikto nepomáha a stále sa ticho pozeráme na konanie mobbéra, t. j. ako spolupáchatelia.
A je tu prvý prípad, v ktorom sme v roku 2014 podali Odvolanie. A stále ho evidujeme a monitorujeme na tomto stupni. Prečo? LEBO a znovu pripomíname, odvolací súd nemá lehotu na ďalšie konanie. Z našej bohatej dokumentácie vyberáme autentické svedectvo obete, zamestnankyne Univerzitnej nemocnice Bratislava, ktorá tu pracovala dvanásť rokov:
Zrušenie môjho pracovného miesta bolo iba bodkou, za mojím dvojročným bojom za rovnaké podmienky v práci, ako mali moji kolegovia. Po porade dňa 27. 8. 2012 som listom riaditeľovi nemocnice oznámila a na vedomie dala mojej šéfke a vedúcej oddelenia platených služieb pani B., že budem šikanovanie a diskrimináciu na pracovisku riešiť súdnou cestou. Spôsob, ako mi pani M. dala ukončenie pracovného pomeru, určite nie je podľa Zákonníka práce. V čase, keď zrušili pracovné miesto na našom oddelení, zrušili aj jedno miesto na vrátnici a tiež miesto diétnej sestry. Boli to moje kolegyne a ani jedna nespomínala, že by sa za nimi vybrala pani M. s dvoma papiermi, ktoré mala pripravené, nech si vyberú, či chcú skončiť pracovný pomer Dohodou alebo Výpoveďou.
Podotýkam, že pani M. pracuje v Ružinovskej nemocnici v Bratislave. Každá z Fakultných nemocníc má svoje personálne oddelenie, nemocnica na Antolskej, Kramáre, Mickewiczova a dokonca aj svoju vedúcu personálneho oddelenia a každý zamestnanec tu má svojho priameho nadriadeného. Okrem mňa. Ja jediná som podľa slov pani M. mala priameho nadriadeného v Ružinove, napriek tomu, že som pracovala na Mickiewiczovej a napriek tomu, že mala pani H. na všetkých faktúrach napísané M H vedúca referátu plat. služieb- LEBO: Funkcia - vedúci pracovník – odborný referent v platových tabuľkách neexistuje.
Pani M. bola prítomná pri druhej pracovnej porade na našom oddelení, kde som sa pokúšala opakovane poukázať na nerovnaké zaobchádzanie na pracovisku. Ale to som robiť nemala. Po tejto porade sa situácia na mojom pracovisku ešte viac vyhrotila. Pani M. - ako jediná prejavila trochu pochopenia a nakoniec sa dohodla som mnou telefonicky, aby som prišla na osobné stretnutie na deň 6. 12. 2012.
Určite som nechcela od p. M. aby mi opravila počítač, ako naznačovala vo svojej výpovedi. Chcela som hovoriť o neznesiteľných pracovných podmienkach. A tom, že si kolegyne nechali jeden počítač len pre seba, kde ja jediná som nevedela heslo. Že si p. H. väčšinou brala dovolenku, keď sme mali spolu robiť. Vedenie nemocnice bolo dokonca také ústretové k pani H., že jej umožnilo sedieť v hornej kancelárii, bez počítača a teda bez možnosti pracovať , ten jeden alebo dva dni, keď nám spolu vyšli zmeny.
Nie je ťažké si vypočítať, že takto by pani H. nestačila ročná dovolenka na to, aby sme sa nestretli v práci. Situácia na pracovisku sa stávala neznesiteľná. Izolovali ma od všetkých informácii. Pani H. poodnášala všetky dokumenty do hornej kancelárie a zapečatenú obálku s rezervným kľúčom dala na vrátnicu s tým, že kľúče môžu vydať všetkým pracovníčkam referátu okrem mňa.
Kolegyňa z vrátnice mi otvorene povedala, že sa so mnou už nemôže kamarátiť, lebo sa bojí, že ju kvôli tomu vyhodia. Dostala som nálepku „na vyhodenie“ Každý deň som chodila do práce s obavami, čo si zase „dievčatá“ spolu s pani H. na mňa nachystajú. A "neštítili" sa ničoho. Prišlo aj na stratené spisy. Obrátila som sa listom na p. B., vedúcu všetkých referátov platených služieb, ale nereagovala na môj list.
V našej kolektívnej zmluve, článok 26 sa uvádza: Zamestnávateľ nesmie zamestnanca postihovať alebo znevýhodňovať preto, že zamestnanec uplatňuje svoje práva vyplývajúce z pracovno - právnych vzťahov, vrátane Kolektívnej zmluvy a tiež nesmie byť na pracovisku prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na zamestnanca alebo zamestnávateľa žalobu alebo návrh na začiatok trestného stíhania. Tak isto Zákaz nerovnakého zaobchádzania je zakotvený v Zákonníku práce a v antidiskriminačnom zákone ako jedna zo základných zásad. Zamestnávatelia sú povinní utvárať také pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce.
V mojom prípade sa vedenie nemocnice len nečinne prizeralo, alebo dokonca priamo podieľalo na šikanovaní a diskriminácii na pracovisku, tým, že pani H. otvorene tolerovalo nerovnaký prístup k zamestnancom. Celé dianie na pracovisku od schôdze, zo dňa 27. 8. 2012 smerovalo k jedinému cieľu, aby som „dobrovoľne“ podpísala dohodu.
Pani M. vedela, že prídem dňa 6. 12. 2012. Po vstupe do jej kancelárie, ešte som ani neotvorila ústa, keď povedala, že má niečo pre mňa a podala mi papier s Dohodou o skončení môjho pracovného pomeru priamo do ruky. Bola som šokovaná.
"Veď toto ste chcela, vari nebudete pracovať v takom zlom kolektíve", počula som ešte , ako pani M. hovorí. Myslela som, že omdliem.
"Vari ste prekvapená? Nehrajte to na mňa. " - tlak pani M sa stupňoval.
Pomaly som vydýchla a spýtala sa: "Aké mám iné možnosti?"
Pani M. povedala: "Máte, ale tie nie sú vhodné pre Vás".
Vedela som, že nemá význam odporovať, v zamestnaní to bolo také zlé, že už horšie to byť nemohlo. Alebo mohlo, keby som to nepodpísala.
Zarazil ma ten dátum končím dňa 5. 12. 2012.. V podstate to bolo už včera.
Zamestnávateľ jednoznačne využil všetky možnosti ignorácie, ponižovania, zneužívania, zosmiešňovania, sabotovania mojej práce až po moment prekvapenia a dôveru, ktorú som mala voči pani M. (v kancelárii , ktorej som práve stála) na podpísanie Dohody o skončení môjho pracovného pomeru.
Okienko pre právnikov: V tomto prípade išlo o fiktívny dôvod ako „mimoriadny dôvod na prepustenie“. Uviedli sme to aj do žaloby „príchod obete mobbingu, alebo ak chcete psychického týrania na pracovisku alebo ak chcete psychického násilia na pracovisku, na personálne oddelenie za účelom opravy počítača. Ale v pozadí tejto kauzy je ukrývaný dôvod: „ignorácia a sabotovanie práce žalobkyne za účelom podať sama výpoveď“,. A keď to obeť, resp. neskôr žalobkyňa stále "nechápala" tak tu vznikli fiktívne dôvody a žalovaný nemal problém, aby vytvoril organizačné zmeny. Zneužitie paragrafu § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je evidentné. Ale nie na Okresnom súde Bratislava II, kde sme podali žalobu. Mladý právnik zastupujúci žalovaného nevedel predniesť záverečnú reč. Sudkyňa ho musela vyzvať: "Prečítajte to, čo ste si nachystal." Pani sudkyňa po troch pojednávaniach vyniesla Rozsudok, kde žalobu zamietla.
A čo ďalej??? Prípad zamestnankyne Nemocnice Ružinov je jeden z tisícov prípadov evidovaných IOÚP. Občania Slovenskej republiky sa aj v tomto volebnom období obracajú na súdy ako na poslednú „záruku zákonnosti“, ktorá má slúžiť na upevňovanie a rozvoj zákonnosti. Na súdy ako na poslednú inštanciu moci (tretí pilier štátnej moci) posielajú občanov štátne úrady (napr. Úrad práce, Inšpektorát práce, Školský inšpektorát.), ale aj (Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, Verejný ochranca práv,) a to v nádeji na zákonné presadenie ich práv, ako to občanom Slovenskej republiky garantuje Ústava Slovenskej republiky.
Ale to nie je všetko, v roku 2013 sa nám ohlásila ďalšia obeť psychického násilia a znovu z toho istého pracoviska a od toho istého páchateľa. Vážení právnici, kto sa viackrát dopustí toho istého trestného činu, je recidivista.
Dajme si otázku: Prečo sme si na takýto svojvoľný a neodborný výklad Zákonníka práce a príslušných zákonných predpisov v každom jednotlivom spore, a to postupne svojvoľným opakovaným odročením a predlžovaním súdneho sporu, kde súdne rozhodnutie mohlo byť vykonané v prospech žalobcu hneď v prvý deň pridelenia kauzy žaloby, a to samosudcom bez verejného pojednávania.
Tu naša Správa IOÚP nekončí, ale pokračuje v monitorovaní. A radi Vám priblížime nové poznatky z nášho výskumu páchateľov psychického násilia, ktoré sme si tu vytvorili na našich pracoviskách po roku 1989. O tom všetkom pripravujeme 4. medzinárodnú konferencii Človek v ohrození svojho blížneho.
https://www.mojevideo.sk/u/drhc/
