Ako je čitateľom môjho blogu známe, práve tu na tomto nezávislom, štátnom úrade som začala na Slovensku boj proti mobbingu, bossingu. Aby sa aj Slovenská republika zaradila medzi civilizované štáty Európskej únie. Môj boj proti bezpráviu ma posunul do parlamentu, kde som apelovala na vládu, aby riešila bezprávny stav na Slovensku. Tu som však zistila sociálne farizejstvo štátnej politiky. Sociálna politika štátu je kriminálne zdeformovaná, je sociálne úchylná. Na jednej strane sa vláda tvári sociálne, klame v médiách, čo všetko pre občanov urobili a v zahraničí ubezpečuje sociálnu funkciu europarlamentu o svojej sociálnej politike. Na druhej strane vláda umelo likviduje plnohodnotný európsky štandard života. Sociálne choroby nášho štátu sú neúmerne vysoké počtom aj intenzitou v pomere k počtom pracujúcich a nepracujúcich ľudí.
Náš výskum pokračuje aj po skončení môjho mandátu. Lebo na Slovensku máme:
1. umelo udržiavané nízke platové podmienky,
2. umelo brzdené vyplácanie sociálnych dávok počnúc byrokratickými podmienkami končiac nevymožiteľnosťou práva v prípadoch, keď naši úradníci nechápu zákony a poškodzujú práva občanov,
3. nevymožiteľnosť práva je dôvodom, že občania rezignovali a rezignujú. Nechce sa im súdiť, keď na súdoch (teda v ďalšej etape na ceste za svojimi právami) im poškodia ich práva,
4. justícia účinným Civilným sporovým poriadkom (od 1. 7. 2016) úmyselne zdržiava súdne procesy prostredníctvom nadbytočných právnych úkonov,
5. justícia je pridrahá, občan si nemôže dovoliť súdny proces trvajúci tri, štyri, päť rokov na ochranu svojich práv.
Kto si uvedomuje, že zamestnanec je ten, ktorý tvorí hodnoty pre zamestnávateľov a pre štát, tento je na chvoste záujmu štátu, stal sa otrokom. Keď ochorie, dostane polovicu platu ako sociálne dávky pri chorobe. Vari je to trest pre chorobu? A kde je princíp solidarity? A kde je prezumpcia neviny? Vari chorý človek chcel byť chorý? Dokonca ho štát dá sledovať, aby nebodaj nepracoval, kým je na PN-ke. A čo, keď sa chorý človek obráti na súd a chce sa súdiť, že mu chorobu spôsobil zamestnávateľ? Potom mu štát nariadi vrátenie sociálnych dávok, lebo sa súdil a neliečil sa. Zistili sme monštruózne nedostatky v zákonoch, ktoré obchádzajú základné právne normy a princípy.
Konštatujeme, že v našich tzv. odborných právnych kruhoch sa nevie ani to, čo je diskriminácia. Ak sa občan nedovolá svojej právnej náležitosti, ktorá mu patrí zo zákona alebo z medzinárodne platnej právnej normy, ktorú náš štát ratifikoval, potom kde je tu sociálnosť? Je hlboko pod ušliapanými ľudskými právami. To sú zásluhy našich sociálne sa tváriacich oligarchov v sociálno-demokratickom rúchu. Už nový Civilný sporový poriadok uzákonil ochranu zamestnancov pred prepušťaním. A naše zistenia na súdoch dokazujú, že stále sa zákony porušujú. Stále tu dochádza, že jeden chce zamestnať niekoho iného, či už svojho príbuzného, či inak známeho. Je to neľudské zdieranie poctivých zamestnancov. Takíto zamestnávatelia by mali byť trestaní, a nie byť podporovaní, ako nám to štát ukazuje. Justícia má stále problém postaviť sa na ochranu zamestnancov. A je jedno, či sú to učitelia, lekári, zdravotné sestry, štátni zamestnanci, živnostníci, a pod.
Sem tam nám prenikne v médiách nejaká "pikoška" o korupcii alebo o podvode alebo o klamstve. Alebo o spreneverení eurofondov na SAV. Páni politici OĽaNO (Remišová, Heger, Marosz, a ďalší,) SAS (Galko, Rajtár a ďalší) a v neposlednom rade ďalší a ďalší sa zase potrebujú zviditeľniť a občanom ukázať, že ich zase treba voliť. Ani si neuvedomujú, že svojími politickými rečami občanom nepomôžu. Poslanci parlamentu si robia politickú kampaň, lebo o "chvíľu" zase prídu voľby. A tak stále dokola a dokola. Z tohoto marazmu akoby nebolo úniku.
Náš výskum ukázal, že na Slovensku sme sa dosiaľ nevenovali pracovným vzťahom na našich pracoviskách. A tie sa tu za budovania "demokracie po slovensky" vyvíjali a hlboko upadli. Na pracovisku si nikto nevšimne, ak je jeho kolega mobbovaný. Prečo? Bojí sa, aby sa nestal aj on mobbovaný. A niet sa potom čo diviť, že tu v 21. storočí zakvitol tvrdý mobbing . Výsmech na pracovisku. A obeť sa nevie brániť. Postupne je utýraná a musí z bojiska, resp. z pracoviska, jednoducho je porazená. Mobbér zase zvíťazil.
Naše prípady aj pomocou Inštitútu ochrany ústavných práv dokazujú, že naša spoločnosť nešla a stále nejde správnou cestou.
Je evidentné, že všetky prípady, ktoré sme riešili súdnou cestou dokazujú, že tu ide o nesúlad právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky. Totiž základom úspešností právnej pomoci nezamestnaným občanom zo strany úradov práce sú právne medzery v Zákonníku práce a v iných zákonoch. Záujem o našu službu aj bez mediálnej osvety je skutočne veľký, sme si teda vedomí, že zriadenie nášho Inštitútu ochrany ústavných práv (2016) bolo a je účinné a že to bol naozaj doslova prevratný čin roka pre občanov, ktorí pomoc chcú a nemajú strach psychické násilie na pracovisku zviditeľniť. Vážení občania,život je boj dobra a zla, múdrosti a hlúposti.
A na záver niečo do našej pripravovanej Príručky pre študentov práva: Aj pomocou mojej žaloby proti nezávislému štátnemu úradu dokazujeme bezprávie v našom zhnitom systéme. Na súde budeme dokazovať či môj štátnozamestnanecký pomer skončil spolu s mojím mandátom poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky. Lebo Úrad pre reguláciu sieťových odvetví mi vystavil Potvrdenie, že môj štátnozamestnanecký pomer skončil dňa 5. marca 2016. A zároveň mi Národná rada Slovenskej republiky vystavila Potvrdenie, že dňom 5. marca 2016 mi skončil mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.
Je dôležité zviditeľňovať, ako a prečo nám stále viac a viac klesá odbornosť našich "odborníkov".
