reklama

Kamenná dáma

Je večer. Už sa zmráka a vonku poletujú ľahučké, snehové vločky. Sedím za počítačom a surfujem po internete. Je to v celku fajn, lebo nikto nie je doma. Náhodou mi padne pohľad na vytlačený text ležiaci na mojom stole.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu
(zdroj: zdroj: internet)

Sú tu podmienky k súťaži o poviedku roku 2006. Premýšľam, čo napíšem. Písmenká sa mi prekrývajú v matnom svetle.

Tiež ma zaujala skutočnosť, že písať môžu amatérski spisovatelia. A to som aj ja.

Stále mám takú záľubu, zúčastniť sa každý rok tejto pre mňa zaujímavej súťaže.

Vypol som počítač a znovu pozorne čítam pravidlá súťaže. Zhŕňam neporiadok zo svojho písacieho stola. Otváram zásuvku a vyberám kancelársky dvojhárok čistého bieleho papiera. Vezmem moje kuličkové pero a skláňam sa nad bielym papierom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aj keď je to zvláštne, ale rád chodím na cintorín a konkrétne na Ondrejský cintorín v Bratislave. Asi preto, že som bol na návšteve u sesternice Evy, ktorá žije vo Viedni a kde krásny cintorín oddeľuje jej dom od ulice. Eva sa tak z okna svojho bytu pozerá na pomníky slávnych velikánov a hlavne obrovského anjela v životnej veľkosti má každý večer na očiach. Ten anjel je ozaj krásny. Asi preto sa mi staré kamenné pomníky začali páčiť.

Sú v nich skryté tajomstvá a zároveň hrôza. A žiaden z nich nie je rovnaký. Ako nikto z mŕtvych, čo odpočívajú v kamenných hroboch, nikto nemá rovnaký osud.

  

Odkrývajú netušené umenie vytvorené známymi a neznámymi sochármi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ondrejský cintorín je vlastne park s alejami stromov, ktoré lemujú hlavné cesty, a kde v zeleni hebkej trávy sú osadené belostné pomníky. Mám ich tam zopár obľúbených. Rád si ich chodím prehliadať.

 Predstavujem si, aký osud mali tí, ktorí pod nimi spia. Ako tak chodím, v tomto tichom zimnom počasí, zrazu sa zastavím a hľadím do jednej kamennej sestry.

Je to klenot tohto cintorína.

 Zomrela na konci deväťnásteho storočia a podľa čiastočne nečitateľného priezviska na náhrobku bola asi Maďarka. Sedí na hrubom tesanom kameni.

 Má vlnité vlasy a mašľu, ktorá sa jej nikdy nerozviaže, šaty ako od babičky a nožičky v šnurovacích topánočkách. V rukách drží otvorenú knihu, ktorá s mierne sklonenou hlavou číta a pritom, akoby pozoruje, čo sa deje v jej blízkom okolí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je tak záhadná, že ma láka ju poznať.  Napadlo ma ju občas navštíviť, keď mám čas a neplním si zrovna moje študentské povinnosti. Je to príjemné prečistiť si hlavu na cintoríne.

 Mrazivé slnko po celodennom putovaní neustáva. Sem - tam sa objaví slabý obláčik, ale obloha stále vyzerá žiarivo jasná. Na uliciach ticho a pusto. Prichádzam k hlavnej bráne cintorína.

Opatrne stískam ťažkú mosadznú kľučku. Povolila. Chcem zamieriť do ľavej časti cintorína.

  

„ Ale čo sa to deje ?“- prekvapene hľadím na muža v dlhom čiernom kabáte. Vietor sa mu zaprel do rozhaleného kabáta. Poodhalil jeho biedny výzor. Pod ním mu vytŕčal vyťahaný sveter a dokrkvaná košeľa, ktorú zakrýval ošúchaný šál. Biedny výzor dopĺňal umastený čierny klobúk narazený hlboko do čela.  Spod neho hľadí smutná, vetrom ošľahaná tvár. Akoby mu na ničom už nezáležalo, ani na zovňajšku, ani na pobabranom živote. Všetko mu bolo jedno. Krvou podliate oči a opuchnuté vačky pod nimi, strapaté mastné vačky - to všetko na ňom prezrádzalo v akých podmienkach v poslednom čase žije. Všimol som si, že kríva na ľavú nohu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Za sebou ťahal malého čierneho psa. Zrazu sa zastavil. Svoj pohľad uprel na moju kamennú Madonu.

„To čumíš starká, čo ? “ – začal sa prihovárať mojej kamennej dáme.

„Len sa pozri. Nie som opustený, samotár, ako si to o mne myslíš. Ale mám kamoša, ktorý ma ochráni. Ľudia si už na nás zvykli. Už ráno ma vidia, bledého, zarasteného, v dlhom tmavom kabáte vyberať kontajnery pri blízkom hoteli, potom nosiť fľaše do obchodu. Popoludní sa zase ponevieram pred obchodom. A môj pes je stále so mnou.“- na chvíľu sa nadýchol ,aby pokračoval. “ Je stále pri mne. Ticho odovzdane. On mi je teraz všetkým. Spolu ideme brázdiť ulice, parky a zákutia. Po tieto dni zaspávam na lavičke na autobusovej zastávke, Včera podvečer sa pri mne pristavila hliadka mestskej polície. Vzali ma so sebou. Asi sa niekto na mňa sťažoval. Ale ja som predsa nikoho neobťažoval. Ležal som na tvrdej drevenej lavičke a spal som hlbokým spánkom. Oni ma aj tak vzali so sebou. Iba mňa. Psa nie. Pretože nie sú žiaden útulok. A môj pes zrazu zostal sám. Opustený. Stále sedel pri lavičke a nepohol sa z miesta. Čakal na mňa. Prednými labami strážil moju tašku. Zablatenú. Až kým som sa nevrátil.“ -  dokončil svoj monológ a šuchtavým krokom sa pobral k vchodovej bránke cintorína. A za sebou ťahal malého čierneho psa.

Ostal som pri mojej kamennej Madone sám.   

Pochopil som, že nielen ja s ňou preberám spolu všetko, čo ma trápi, v čom mám úspech a čo ma čaká. Aj by som mal jej ponúknuť darček. Tak pokojne a pozorne ma vždy vypočuje. Aspoň bonbón jej ponúknem alebo žuvačku. Je nesmelá, už dopredu odmieta.

„Jasné, nie som taký naivný, aby som si pomyslel, že je hanblivá, ale rád si to predstavujem. Ako jej červeň stúpa do ružovej tváre.

Aj keď viem, že to nemá, ako zjesť. Ale tá predstava je aspoň úprimná. Je to naša malá meditácia.

Ubehne leto, príde jeseň a zase nastane zima. Je tu predvečer Vianoc, vonku zvoní trbietavý zvon. A znovu som u tety.

  

V teplej izbe s tromi sviečkami. Teta balí darčeky - je to prekvapenie, nesmiem sa pozerať A tak prechádzam do izby s balkónom. Prichádzam k balkónovým dverám. Otváram ich a pozorujem mesto osvetlené vianočnými neónmi.

V našich domoch vládne zvláštny kľud prevoňaný zapálenými sviečkami, sladkosťami a sviatočnou chvíľou.

Zvláštne, že to nie je tak stále. Sviatočné chvenie Štedrým dňom zmizne.

V čerstvo vyvetranej miestnosti spokojne zaspávam.

Ráno ma prebúdza lomoz. To teta už šramotí v kuchyni. Je Štedrý deň.

 Pomaly otváram len jedno očko. Zdá sa, že mi zvoní v uchu.

„ Nie ! “ – čo nevidím.

 Pri mojej posteli stojí moja teta v bielom rúchu a v ruke drží malý strieborný zvonček a vyzváňa.

Ach, čo tu robíš ! - zľakol som sa.

Takto rozospatý žmúrim na ňu.

 „ Vstávaj Matej ! “- budí ma „ Štedrý deň nepočká až sa pán vyspí !“

Z kuchyne na ňu volá strýko, aby mu prišla pomôcť.

Obzerám sa po izbe. A vidím, že teta mi tu nechala vianočný stromček . Čaká ma jeho zdobenie.

Ale to počká. Radšej si zapnem televízor. Práve, keď si dávam ďalšiu čokoládovú figúrku do úst, rozletia sa dvere a v nich stojí teta so strýkom. Rozkašlem sa.

 Ani by sa teta na mňa pozrela, veliteľským hlasom prednesie:

„ Ale, ale.... takto zlaté prasiatko neuvidíš .“

"Najvyšší čas, aby si sa obliekol a šiel dať dedkovi a babke vianočnú hviezdu na hrob.“

  Na kostolnej veži odbíjajú dve hodiny a ja sa zberám s tetou a so strýkom k k bráne cintorína.

Kroky vŕzgaju v namrznutom snehovom poprašku.

Dýcham si na lem šála, ktorý mám omotaný okolo krku. Stmieva sa, deň okolo nás stráca na farbe. Sme tak trochu všetci traja ako tiene našich zosnulých.

Kračam za rodinou, ktorá je teraz mojou najbližšou zasneženou cestou, vedie k hrobu starých rodičov.

Zastaneme a ticho rozjímame, ale ja sa nenápadne vzdaľujem. Dúfam, že ma medzi touto radou pomníkov nikto neuvidí.

Aj tak počujem tetino volanie:

„ Kam ideš? “

„O chvíľu som späť !“ - oznamujem.

Čo asi spôsobím svojím zmiznutím sa dalo predpokladať. Ale nemohol som im svoje tajomstvo len tak prezradiť. Prebehol som uličkou pomedzi hroby, okolo fontány na návrší a bol som u mojej Emily. Drobne sneží, ale s pribúdajúcim večerom začalo prituhovať.

 Emily bola ako z cukru, celá sa leskla vo svetle starej lampy, ktorá sála vedľa nej.

Šťastné a veselé Vianoce, Emily!

Dnes je štedrý deň, tak som Ti priniesol darček.

Z ľavého vrecka kabáta som vytiahol bielu sviečku, zapálil ju a položil som ju na náhrobný kameň. V druhom vrecku som mal červené jabĺčko, ktoré som nožíkom rozkrojil tak, aby sa vytvorila hviezdička a jablčko som položil Eme na otvorenú knihu.

Poodstúpil som a v duchu som sa pýtal:

„ Čo na to hovoríš ! Páči sa Ti môj darček ovanul mna svieži závan vzduchu a hlavou mi preblesklo:

  

“Splním Ti, čo si budeš želať Matej“.

V tom okamžiku sa na mňa a na Emily začali sypať medzi vločkami drobné strieborné a zlaté hviezdičky.

Dal som si dole rukavice, aby som sa štipol do ruky. Ale hviezdičky sa tmou vznášali stále ďalej. Kútikom oka som spozoroval pohyb. Otočil som sa smerom k nemu a na nedotknutom snehu v ohybe cesty sedí malý čierny psík. Hlavu dáva trochu na stranu, jedno ucho hore druhe dole, ligotavými očami ma pozoruje.

„ Akési magické čary tu vládnu,“- pomyslím si. Žmurkol som na Emily, zdalo sa mi, že aj ona máličko kývla.

 Znovu som sa otočil na malého čierneho psíka a usmial sa na neho. Ale pes sa ani nepohne.

Ale pes sa znovu ani nepohne. Chcel by svojho pána. Možno zažil veľa zlého a túži po jeho prítomnosti, po ľudskom hlase, ani nevedel, že sa jeho pán ocitol na okraji spoločnosti, že každému prekáža. Ale on ho má rád. Chýba mu.

Neboj sa ,- prihováram sa mu.

Opatrne ho ťahám za obojok. Pes sa ani nehne. Smutne odchádzam.a už sa ani neobzriem. Nech vie, že som mu chcel pomôcť. Idem domov. Do tepla. Kútikom oka ho sledujem. Vtom, akoby na povel sa rozbehol, veselo mával chvostíkom a začal okolo mňa obiehať.

Až teraz takto zblízka som si všimol, že na remienku sa mu ligoce mala strieborná hviezdička.  

„Ďakujem Emily,“ zamával som jej a rozbehol sa so Snehovou hviezdičkou cestou k tetinmu domu.

Bol najvyšší čas. Hodiny na veži práve odbíjali šesť hodín večer. Prenikavý zvuk zvončeka vyrušil aj môjho sprievodcu.

Silno zastrihal ušami.

  

V zámku cvaklo.

A ja prekvapene hľadím do sestriných modrých očí. Kde sa tu berie ? Aj ona prišla stráviť Vianoce u strýka a tety. Pri pohľade na mňa celá žiari.

„ Jeeej ! Bracho, kde si tak dlho ? Teta je už nervózna.

„ Joooj....... teta !!!! ujo !!!“-  poďte sa pozrieť, čo mi priniesol Ježiško. Martin, ako si vedel, že práve takéhoto psíka som si želala pod vianočný stromček.“

Z obývačky k nám dolieha krásna melódia zvonkohry. Spolu so sestrou kráčam k stromčeku. A už sme tu šiesti.

Šťastné a veselé Vianoce !  

Mária Ritomská

Mária Ritomská

Bloger 
  • Počet článkov:  635
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Zaujímam sa o život okolo nás, o ľudí, ktorí potrebujú pomoc a hľadajú cestu k láske, hľadajú zmysel života, lebo každý môže, a teda aj ja, malými skutkami zmeniť tento svet. Skúsenosti z parlamentu mi ukázali, že poslanci v parlamente neriešia problémy občanov tejto krajiny a svojimi populistickými rečami ukazujú len svoje ego. Preto máme novú spoluprácu, nový cieľ a nové riešenia v našom novo-založenom Inštitúte ochrany ústavných práv. Správy Vám budeme prinášať na facebooku a na mojom blogu. Zoznam autorových rubrík:  PríbehyNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu