reklama

Láska za hrob

Silný vietor metal spadnuté lístie raz na jednu raz na druhú stranu. Na uliciach ticho a pusto. Bolo by lepšie sedieť doma v teple a držať v rukách šálku teplého čaju. Len muž v dlhom, čiernom kabáte kráča po ulici. Na hlave hlboko do čela má narazený čierny klobúk. Spod neho hľadí smutná vetrom ošľahaná tvár.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu
(zdroj: zdroj: internet)

 

Zastal pred bránou cintorína. Opatrne stisol ťažkú, mosadznú kľučku. Povolila .Zamieril úzkym asfaltovým chodníkom do ľavej časti. Zastal pri náhrobnom kameni z čiernej žuly. Chvíľu sa díval na neho. Pred očami mu tancovali písmená mena, číslice dátumu narodenia a úmrtia, všetci akoby sa krútili v tichom tanci.

„Prepáč mi, že som tu dlho nebol ,“- ospravedlňoval sa. A opatrne si sadal na hrob.

Na chvíľu zostal v spomienkach. Vtom, akoby ju zbadal. Júlia, jeho Júlia, ľahko sa vznášala pomedzi hroby. Stále bola bližšie a bližšie. Na hlave mala šatku s kvetinovým vzorom, spod nej jej povievali dlhé vlasy. Zbadal jemný úsmev na tvári. Kráčala k nemu. Zatúžil po jej objatí. Silná túžba mu zamestnala myseľ. Jemne sa k nemu skláňa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Prečo som neprišiel ?“– premýšľal.

„Len si predstav v podniku, kde sme sa zoznámili, som dostal výpoveď. Ešte pred polrokom bolo všetko ináč. Veľa som pracoval, dosahoval som úspechy a firma sa zveľaďovala . A zrazu, akoby naše výrobky nemali úspech. Nespĺňali kritéria pre odborníkov, ktorí k nám pred dvomi mesiacmi prišli. Zo dňa na deň sa mnohí ocitli na ulici. Ani som sa nenazdal a bol som medzi nimi aj ja. Nemohol som tomu uveriť. Vo firme, ktorú som ja postavil na nohy, mi nikto ani nepoďakoval. Smútok sa na mňa navalil. Úplne ma to vykoľajilo a narušilo obvyklý rytmus.“

S trasúcimi rukami sňal klobúk a chvejúcimi prstami si vošiel do svojich prešedivelých vlasov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„A nakoniec som dostal horúčku a musel som si to vyležať. Nerozumel som, čo sa so mnou deje. Len som si uvedomoval, že neľahko sa vykope strom, ktorý už zapustil svoje korene. A má pár mesiacov do dôchodku……

Boli to ťažké dni plné neistoty a výčitiek, veľmi si mi chýbala, Júlia. Pochopil som, že mi nie je súdené žiť podľa mojich predstáv. Mal som neohraničený čas na premýšľanie. V úžase som sa spytoval, čo sa stalo s mojím šťastím, prečo som prišiel o Teba a teraz o prácu. Zanevrel som na život, na celý svet. Aj na moju situáciu. Tak veľmi som Ťa potreboval.

Začal som premýšľať a hľadať východisko z tejto neutešenej situácie .

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„ Pane, je to váš pes ? - prebral ho silný, monotónny hlas.

Nechápavo sa obzeral vôkol seba. Namiesto Júlie sa nad ním skláňala akási stará ženička so silnou aromatickou vôňou a silno narúžovanými ústami.

Držala v rukách remienok od psa a ukazovala smerom k múru.

„Tam som ho našla.“

Konečne sa prebral z letargie.

„Prepáčte „ – ostal meravo stáť a rovnako meravo hľadel na ňu.

Jemne sa na neho usmiala. Prenikla mu do povedomia silno zvráskavená tvár.

„Máte pekného psa „– uznanlivo prikyvovala.

„Oddýchni si chlpáň môj , určite si už unavený.“- obrátil sa na psa.

A potom pozrel sa na ženičku pohľadom, v ktorom je akási pýcha.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„ To čumíš, starká , čo ? Len sa pozri. Nie som opustený, samotár, ako si to o mne myslíš. Ale mám kamoša, ktorý ma ochráni. Sme dvaja.“

Ľudia si už na nás zvykli. Už ráno ma vidia, bledého, zarasteného, v dlhom, tmavom kabáte vyberať kontajnery pri blízkom hoteli, potom nosiť fľaše do obchodu .

Popoludní sa zase ponevieram pre obchodom. A môj pes je stále so mnou. Je pri mne so svojím pánom. Ticho odovzdane. On mi je všetkým. Spolu brázdime ulice, parky , zákutia.

Aj v ten daždivý deň, keď som zaspal na lavičke na autobusovej zastávke. Vedľa mňa ležala zablatená taška. S odtrhnutou rukoväťou. Môj pes sedel vedľa mňa a strážil ma, bol nehybný ako socha. Len jeho oči prezrádzali, že nikomu nedôveruje , že má odvahu, ale aj strach.

Tešilo ho nebezpečenstvo. Bol stále v strehu.

Večer sa pri mne pristavila hliadka mestskej polície. Vzali ma so sebou. Asi si zase niekto na mňa sťažoval. Ale ja som predsa nikoho neobťažoval. Ležal som na tvrdej, drevenej lavičke a spal som hlbokým spánkom. Nikoho som neobťažoval. Oni ma aj tak vzali so sebou, do auta. Iba mňa. Psa nie. Pretože nie sú žiaden útulok. A môj pes zrazu zostal sám. Opustený. Stále sedel pri lavičke a nepohol sa z miesta. Čakal na mňa. Prednými labami strážil moju tašku. Zablatenú. Stmievalo sa a pes bol stále tam. Vtom sa v jednom okne protiľahlého domu rozhrnula záclona. Stará, prešedivelá pani vyzrela cez sklá svojho malého ďalekohľadu.

„ Ten pes je ešte stále tam. Tomu sa hovorí vernosť. Čo len s ním bude ??? Musím volať mestskú políciu.“- rozhodla sa.“ Oni vedia, kam pána odviezli. Nech prídu po psa , veď patria k sebe. Násilne ich rozdelili. Presviedča muža na polícii.

Policajti potvrdili, že to predpisy nedovoľujú. Muža si vzali, je vraj známy zákazník na záchytke. Nevie sa postarať o seba, nie to ešte o psa. Rozčuľuje sa v telefóne mladý policajt.

Stará pani sa neuspokojí s úlohou súcitného diváka. Vie, že ak chce pomôcť , musí konať.

„ Neboj sa,“- prihovára sa psovi,-„ nájdem Tvojho pána. Ale musíš mi pomôcť. Neviem, kde býva. Pustíš ma do tašky. ?“

Pes konečne privolí a uhne do strany. V taške však doklady nie sú. Len niekoľko jabĺk, suché rožky a prázdna fľaša.

Ďaľšia noc. Muž určite zabudol, kde sa rozišli ich cesty. Ale pes nie. Možno zažil veľa zlého a túži po pánovej prítomnosti, po ľudskom hlase, ani nevie, že jeho majiteľ sa ocitol na okraji spoločnosti, že každému prekáža. On ho má rád. Chýba mu.

Stará pani to nevzdáva a potiahne psa za obojok, pes sa ani nehne.

„Neboj sa, ja si Ťa postrážim, kým pána pustia.!“

Ale pes sa znovu ani nepohne. Neláka ho kosť, ktorú mu podáva. Chcel by svojho pána. Stará pani smutne odchádza. Pomaly sa vzďaľuje, a už sa ani neobzrie. Nech vie, že mu chcela pomôcť. Ide domov .Do tepla svojho jednoizbového bytu. Práve prichádzala k svojmu poschodovému vežiaku, keď sa jej akýsi pes priplietol do cesty.

„Ach Ty, chlpáň jeden ,… tak to si Ty .“ – s úsmevom sa mu privráva

Chytí ho za obojok a pritiahne ho k sebe.

Spoločne vchádzajú do uzamknutého vchodu.

Na druhý deň hneď zrána zase vyzerá na zastávku, či sa muž v dlhom kabáte ukáže.

Prešlo poludnie, stmievalo sa, keď spoza múru starého ošarpaného domu zbadala známu postavu. Je to on . Muž v dlhom čiernom kabáte, hľadá svojho psa.

„ Poď chlpánik môj, ideme k pánovi,“ stará pani vzala psa a vykročila v ústrety jeho majiteľovi.

„Zostal som prekvapený a mal som dobrý pocit, že sú ešte ľudia, ako Ty moja drahá , Júlia. „

Rýchla zmena nastala aj pre môjho psa, našiel dvoch pánov.

„Tak, teraz už vieš milá Júlia, prečo som tak dlho neprišiel……“

Mária Ritomská

Mária Ritomská

Bloger 
  • Počet článkov:  635
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Zaujímam sa o život okolo nás, o ľudí, ktorí potrebujú pomoc a hľadajú cestu k láske, hľadajú zmysel života, lebo každý môže, a teda aj ja, malými skutkami zmeniť tento svet. Skúsenosti z parlamentu mi ukázali, že poslanci v parlamente neriešia problémy občanov tejto krajiny a svojimi populistickými rečami ukazujú len svoje ego. Preto máme novú spoluprácu, nový cieľ a nové riešenia v našom novo-založenom Inštitúte ochrany ústavných práv. Správy Vám budeme prinášať na facebooku a na mojom blogu. Zoznam autorových rubrík:  PríbehyNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu