Aj keď odvaha zamestnancov Strediska mi umožnila zistiť, že je to prvá registrovaná organizácia, v ktorej sa voči zamestnancom vykonával ťažký bossing. Na centrále v Bratislave boli už len dve radové právničky, ktoré mali pomáhať obetiam bossingu a samotné boli vystavené ťažkému bossingu. Aj keď ich náplňou práce stále bolo pomáhať šikanovaným a diskriminovaným
osobám. Samotné boli neuveriteľným spôsobom šikanované a diskriminované. Väčšina zamestnancov Strediska opakovane vyzvala výkonného riaditeľa, aby prestal s takými metódami riadenia.
Je hrozné, že kontrola štátnych orgánov v oblasti porušovania § 13 Zákonníka práce zlyháva. Rovnako sa to presúvalo na inšpektoráty práce, ktoré boli aj medializované a viacerí zamestnanci inšpektorátov práce sa obrátili nielen na Stredisko, ale aj ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR im odporučilo, aby sa obrátili na súd. Lenže tam spravidla nemajú šancu, lebo ostatní zamestnanci im nechcú svedčiť z obavy, že sami budú potom vyhodení.
Za závažnú legislatívnu skutočnosť podľa antidiskriminačného zákona možno požadovať za nerovnaké zaobchádzanie aj náhradu nemajetkovej ujmy. Ale zákon neustanovuje náhradu nemajetkovej ujmy pri samotnom zneužívaní práva a porušovanie dobrých mravov zo strany nadriadeného. Takže, ak šéf organizácie, ktorá je platená zo štátneho rozpočtu, donúti k odchodu napríklad trištvrte zamestnancov, ktorí môžu prežívať jeho postupom veľké útrapy, ponižovanie aj ochorenia a skorý odchod do dôchodku pod., nemajú ani šancu na náhradu nemajetkovej ujmy, lebo s nimi zaobchádzal ako s väčšinou. Je to legislatívna diera.
Postupne mi v poslaneckej agende pribúdali materiály, ktorými sme mohli argumentovať, aký je bossing rozšírený jav na Slovensku. Len z centrály Strediska muselo odísť v roku 2011 viac ako 60% odborných zamestnancov. A to za nich nebola prijatá žiadna náhrada. Bolo by to nad sily každého. Ako radoví zamestnanci, ktorí ešte zostali, môžeme len predpokladať, že ušetrené mzdové prostriedky idú "dodávateľmi" služieb pre Stredisko, alebo na odmeny správnej rade. Keď aj v Stredisku, ktoré by malo chrániť práva, sú hrubým spôsobom práva porušované, tak to svedčí o závažnosti spoločenského javu, akým je bossing. Ale čo je možno ešte horšie, veľmi narastá psychická a fyzická záťaž na pracoviskách, ako sú napríklad leteckí dispečeri, operátori vo výrobe a pod. Nemá to, kto kontrolovať a naše predpisy sú v tomto veľmi benevolentné. Nie sú zriedkavé prípady, že ľudia odpadávajú pri výrobných linkách od vyčerpania a boja sa brániť z obavy, že prídu o pracovné miesto. Ak by sa čo i len trochu podarilo tieto veci riešiť, tak naše úsilie má zmysel.
Každých päť sekúnd sa zamestnanec, v rámci Európskej únie, stane účastníkom pracovného úrazu a každé dve hodiny jeden zamestnanec zomrie pri nehode na pracovisku. Vzhľadom na to je veľmi dôležité venovať pozornosť otázke násilia a obťažovania na pracovisku, pretože "Víťazstvo dosiahnuté násilím sa rovná porážke, lebo je len dočasné." (Gándhi) Na Slovensku sme sa dosiaľ nevenovali pracovným vzťahom. A tie sa tu za 27 rokov vyvíjali a hlboko upadli, na pracovisku si nikto nevšimne, ak je kolega mobbovaný. Bojí sa, aby sa nestal aj on mobbovaný.
A niet sa potom čo diviť, že tu máme tvrdý mobbing. Výsmech na pracovisku. A obeť sa nevie brániť. Postupne je utýraná a musí z bojiska, resp. z pracoviska, jednoducho je porazená. Mobér zase zvíťazil. Je evidentné, že tu ide o nesúlad právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky. Totiž základom úspešností takejto pomoci nezamestnaným zo strany úradov práce sú právne medzery v Zákonníku práce a v iných zákonoch. Ak by tieto medzery boli odstránené, došlo by ku kolapsu v poskytovaní týchto služieb. Moje prípady mi dokazujú, že naša spoločnosť nešla správnou cestou. Občania písali svoje problémy a chceli ich riešiť. Očakávali, že poslanci parlamentu im pomôžu riešiť ich nepriaznivé situácie. Ale rovnako sme neriešili diery v zákonoch. Prečo sme nemohli riešiť diery v našich zákonoch? Jednoducho preto, lebo na každej schôdzi politického klubu OĽaNO bolo od začiatku cítiť napätie a dokonca niečo ako osobný boj medzi jednotlivými členmi klubu. Hlavne trio poslancov Matovič, Hlina, Viskupič presadzovalo vo svojich hádkach silný boj o moc. Akoby sa nerozhodovalo o spoločnej vízií pre občanov, ktorú sme mali napĺňať , ale o tom, kto v rámci klubu zvíťazí nad ostatnými členmi.
Aj OĽaNO pohltila budova parlamentu a tvorba návrhov zákonov. Stále menej si všetci uvedomovali, že vo voľbách nevyhrali preto, aby tu v parlamente súťažili, kto dá najviac návrhov zákonov alebo strávi najviac hodín v rokovacej sále parlamentu. Ale vo voľbách víťazí ten, kto dokáže poskytnúť voličom, občanom príťažlivejšiu predstavu budúcnosti – jednoducho občanom dá pocit, že sú na Slovensku pánmi. Ale to nikto nechcel so mnou presadiť. Aby som bola kolegiálna, skúsila som teda ešte ďalší pozmeňovací návrh k volebnému zákonu mailom poslancovi Miroslavovi Kadúcovi s textom: “Mirko, predložila som pozmeňovací návrh zákona. Je to námet priamo od voličov. Aj s pánom Vetrákom som o tom hovorila, čo je s tým? Ale odpoveď neprichádzala. Konečne mi Kadúc odpovedá: “Ahoj, o čom to hovoríš?" Zase ma len zavádzal a nevedel sa rozpamätať. Tadiaľ cesta nevedie, uvedomila som si.
Stále sa predo mnou otváral obraz, ako na nezávislom, štátnom úrade, odkiaľ som sem, do parlamentu prišla. Zachránila som sa pred štvorročným bossingom mojej šéfky. Moje nadšenie v klube OĽaNO rýchlo pominulo. Prečo? Lebo aj klub OĽaNO bol zložený z ľudí, ktorí prišli z rôznych pracovísk a rovnako boli nakazení ako celá naša spoločnosť, takmer všetci: Jedni – nechuťou problém riešiť, čo je závažná sociálna rakovina a tí druhí – sú obeťami rakoviny, títo sú zdeptaní rakovinou až na smrť. Občania Slovenska však sledujú naše kroky a podľa našich krokov si nás budú vážiť, alebo defenestrovať. Čas neúprosne šiel a hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti nemalo žiadnu koncepciu politickej činnosti. Zákony navrhovali bez uváženia, či to prospeje „obyčajným ľuďom“, ako sa hrdili pred voľbami. Odmietali všetky moje legislatívne návrhy, odmietali, dokonca aj moju koncepciu Komisie proti násiliu pri Výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Toto hnutie funguje na princípe chaosu, živelne, hystericky, a na princípe vydierania poslancov. Dvaja „vedúci zakladatelia" hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti vymáhajú poslanecký príspevok, ktorý je zákonom určený pre asistentov, ale spomínaní „zakladatelia“ si ho vymáhajú pre svojich „asistentov“, ktorých si vyberajú podľa „svojich“ kritérií a nútia ostatných poslancov, aby ich dofinancovali. Takéto vzťahy som odmietla. Vážení, neodporúčam Vám ignorovať rakovinu spoločnosti, ktorú vám jasne opisujem na základe bohatého materiálu nahromadeného v databáze poslaneckej činnosti a v dokumentoch u našich odborníkov.
Nikdy predtým v dejinách Slovenska nebolo tak veľa zlých právnych noriem, ktoré by umožňovali tak ľahko vyhnať zo zamestnania, bez príčiny, a nevinných ľudí len tak, ako lusknutím prsta. Odborníkmi na túto interdisciplinárnu politologickú tému sú psychoterapeuti, socioterapeuti, lekári, právnici, ale aj učitelia. Politológovia, ani politici veru nie, lebo sú slepí, doteraz nič nezistili. A vieme, že slepý nemôže vodiť slepých. Preto sa nečudujem občanom, ktorí sú vystavení násiliu na pracovisku, že svoju situáciu neriešia. Veď kým by sa súdy rozhýbali, to by už skončili na psychiatrickom oddelení. Treba si uvedomiť, že problém psychického násilia je pozostatkom postkomunistickej doby, keď sa tu zlo človeku vnucuje. Zlo je ako pasca a mnohí sa do nej dobrovoľne chytia. Nezaoberajú sa skutočne potrebnými vecami. Sú manipulovaní médiami, sú klamaní a pritom si ani neuvedomujú, že tento systém ich extrémne obmedzuje, ničí. Prečo nedajú zamestnanci výpoveď? Lebo treba zarábať. Radšej trpia zlo od kariéristov a sociopatov, ktorých má táto spoločnosť dosť a dosť.
"Podhubie mobbingu je rozšírené široko ďaleko a tiež veľmi hlboko a vysoko. Neviditeľným spôsobom zožiera spoločnosť zvnútra ako zhubná choroba, pripomína mi to roztrúsenú sklerózu. A najhoršie na tom je, že už sa to stáva normálnym. Pracovné agentúry a zamestnávatelia verejne píšu do pracovných ponúk, že je potrebné počítať so stresom v práci a s prácou pod neustálym tlakom. Čiže nenormálne sa pomaly stáva pravidlom, ba až zákonom. Boj s týmto nepriateľom bude dlhodobý a ťažký ako s talianskou mafiou. Neviem, či niekto niekedy docení zásluhy a prínos v tomto boji. A už vôbec to asi neocení aspoň morálne, Ale žijeme na Slovensku. Ja som si už v beznádeji myslel, že tieto nenormálne zaležiitosti nikoho kompetentného na Slovensku netrápia." .......pokračovanie...
