Nadpis, ktorým sa takto prihovára prvá strana novín, je veľmi pútavá. To zachytí každé oko. A potom sa pekne zvyšuje počet predaných denníkov. Ale vtedy to bola pravda.
Práve v čase nahlásenia bomby na Bratislavskom hrade som mailom dostala do poslaneckej kancelárie dve správy s obsahom: Som psychický týraná, už to nevydržím, už mi z toho vypadali vlasy, nemôžem spávať, snívajú sa mi hrozné sny, budím sa a potom už nezaspím. Prosím Vás, môžeme sa stretnúť?
A druhá správa: Včera mi na pracovisko zavolali sanitku. Nie, nešlo o žiaden úraz, niečo horšie, riaditeľka sa mi už rok vyhráža, aby som odišiel. Viem, že má za mňa náhradu, ale kde pôjdem, pre môj vek ma už nikde nevezmú. Som práceneschopný a lekár mi povedal, nerozčuľovať sa. Viete pracoval som tam viac ako tridsať rokov a teraz mám skončiť na ulici. Táto spoločnosť si neváži ľudí a život človeka.
Sú to zase ďalšie obete, Andrejka. Budeme to registrovať a dohodni s nimi stretnutie. Ja už pôjdem. Zdá sa mi, že sme tu zase posledné, patrí sa skončiť, aby nás tu nevymkli, rozlúčila som sa s asistentkou.
Zatváram dvere a počujem zvoniť telefón. Andrejka ho dvihla. Bola som už na schodoch, keď dobehla za mnou: Na bráne Vás čaká, akýsi klient. Nedá sa, aby za Vami šiel, musíte si prísť pre neho, lebo celý hrad je uzavretý.
Dobre, idem tam., rýchlo vychádzam z budovy. Pred dverami stojí mladý, štíhly policajt. Keď ma zbadá, vykročí ku mne. Odkiaľ idete? pýta sa.
Z kancelárie, vysvetľujem.
Tak musíte rýchlo preč. Je nahlásená bomba v budove. A vzápätí dodá: Je tam ešte niekto?
Áno, moja asistentka.
Tak poďte so mnou, musíme ísť pre ňu. Vchádzam späť do budovy, kde je nahlásená bomba. Policajt kráča za mnou.
Musíme opustiť pracovisko, je nahlásená bomba, vysvetľujem prekvapenej asistentke.
Áno, rýchlo musíte opustiť budovu, pridá sa policajt. Opúšťame budovu na Západnej terase Bratislavského hradu. Pri hlavnej bráne nás zastavuje udivená skupina ďalších policajtov.
Odkiaľ idete? pýta sa ma vysoký fúzatý policajt.
Z kancelárie. A Vám nehlásili bombu? Nikto Vám to nebol oznámiť? nechápavo sa na nás pozerá skupinka policajtov.
Uvedomila som si, že práve v čase nahlásenia bomby, sme my zachránili dve obete mobbingu, bossingu. A policajti, koho zachránili?
S Andrejkou sme si prehodili pohľad. Že by sa páni policajti báli vojsť do budovy, v ktorej sa nachádzala bomba? Zase zlyhal ľudský faktor?
Pred hlavným vchodom do hradu stáli novinári, ktorým neunikla zaujímavá príhoda s bombou. A tak ma oslovili. Vedeli ste, že je nahlásená bomba?
Nie, nikto nám neprišiel oznámiť bombu. Po rokovaní parlamentu sa v kanceláriách už poslanci nezdržujú. A je piatok., to len potvrdzuje, že šli domov.
A informácia pre čitateľa, je to úryvok z mojej knihy Zo zákulisia parlamentu.