Bilboardy pri cestách informovali, že tu na Slovensku kradne každý. Boli doménou terajších víťazných politických strán. Politika sa stala dobre zaplateným tiátrom a zábavou. K víťazstvu ešte pomohol prísun mediálnych informácií nášho bulváru. Popri tom akousi nádejou sa hlásalo: "Slovensko si nedáme okrádať všivákom a zlodejom."
Po úvodnej zábave nastúpilo povolebné precitnutie, ktorého trpkosť si budeme každý vychutnávať podľa toho, akým spôsobom a do akej miery mu dovolíme vstupovať do našich každodenných životov. Dnešná žurnalistika si stále nevšimla, že nepopisuje realitu každodenného života, ani fakty a nálady ľudu, ale len svoje predstavy a predstavy oligarchov a ich nadšencov.
Masmédiá nám už dnes spotvorili verejnú mienku a hrajú sa na svojom "piesočku" v predstave, že ľudia rozmýšľajú rovnako ako oni. Možno ich predstavy platia len pre pár ľudí, čo veria médiám a nie pre slovenský národ. Preto sa snažia cenzurovať sociálne siete, aby naďalej manipulovali a určovali, kto je aký hrdina na politickej scéne. Je to hniloba, ktorá rozožiera naše myslenie, systém bez morálnych hodnôt a úcty ku všetkému živému.
"Povedzte mi, kto zastaví túto spleť korupčníkov, chápadiel, ktoré sú tak siahodlhé?" píše mi obeť mobbingu. " Mašinériu hnusu, odpornej arogancie voči slušným ľuďom. Pracovitým, svedomitým, ktorí uznávajú hodnoty práce a slušnosti. Bez postranných úmyslov. Svedomito pracovať a mať zaplatené.
Začalo sa to takto. Úplne nenápadne Pracujem 20 rokov v jednej „verejnej spoločnosti“. Najprv na pozícii asistentky, neskôr som mala ambície a podarilo sa mi vybudovať „dôležitý“ post personalistky. Pracujem. Teší ma to, napĺňa. Príde zlom. Začne sa nedariť. Pracovala som s tým človekom niekoľko rokov. Rozumeli sme si, plnila som všetko, čo odo mňa očakávali všetci. Dopĺňali sme sa v práci. Boli sme „zohratý tím“. Prišli ťažkosti v spoločnosti, sám sa cítil zlomený, neuznaný, podvedený. NAJPRV SOM CÍTILA OBROVSKÝ TLAK. Stále sa to stupňovalo a neprestávalo. Tlak, intenzívny tlak. Slovné narážky, „srandičky“. Neustále narážky. Nič som nechápala. Iba tušila. Podvedome. Nie vedome. A čoraz intenzívnejšie. Stále som nechápala.Veď sme toľké roky spolu pracovali. A rozumeli sme si.A dáva mi najavo, že je nadmieru spokojný s mojou prácou. Aj okoliu. Obdivujú ma a zároveň závidia. Stávam sa terčom narážok. „ona je jeho liebling“ pozor na ňu. Stále mi nedochádza. Snažím sa... ak nestíham, prídem cez víkend... Nestačí to. Aj on prichádza. A vykecáva sa. Nemôžem urobiť to, k vôli čomu som prišla do práce. Cítim hnev. Chcem byť doma, so synom, mám povinnosti. Len vykecáva a vykecáva bez „ladu a skladu“... do nekonečne... Môj hnev a odpor sa stupňuje! Volá ma na všetky porady. 5 krát denne. Pritom nie som vedúci zamestnanec. Nemám čas na moju prácu, ktorú chcem zo všetkých síl robiť zodpovedne. Som osamelá žena. Manžel žije dlhodobo v zahraničí. Zdôverím sa, že ma volá na prázdniny. Veľkodušne mi podpíše 5 týždňov dovolenky. Sú prázdniny. Nikomu zvlášť nechýbam. Prídem späť. Je ako vymenený. Nepozrie mi do očí. Neopýta sa, ako som sa mala.
Našiel si človeka, ktorý hľadá na mne chyby. Ten mi píše nepríjemné maily. Zadáva mi nesplniteľné úlohy a termíny. Útočí na mňa. Obávam sa otvoriť mailovú poštu. Vreští na mňa!!! Ocitám sa u lekára, neskôr u špecialistu. 5-mesačná práceneschopnosť. Pozor na psychiatrov! Ja som mala tú zlú skúsenosť, že ma tá moja „hnala“ do práce. „Veď buďte rada, že máte takú prácu vo verejnej správe! Odrobíte si a máte pokoj! Čo chcete! Už choďte do tej práce!“ Len aby si ona nedajbože nevykazovala zdĺhavú PN!!! Aj keď som sa triasla a tiekli mi slzy, a to už len pri pomyslení na BUDOVU a nie na samotných aktérov v mojej práci!
A tak som sa vrátila „do jamy levovej“. Roztrasená, zlomená, nahnevaná, ale odhodlaná, neprísť o príjem, ktorý potrebujem. Boss sa hneval, moju prácu rozdelil medzi 4 ľudí (čo som robila sama) ale veľkodušne mi „našiel“ inú prácu. A tak mi vydelil akúsi agendu, stôl a stoličku... Nestretávame sa viac, iba občas, náhodne... Ale ja naďalej vidím jeho praktiky, ktoré pokračujú ďalej, len ja už nehrám hlavnú rolu. Sú tam iní. PROTEKČNÍ... myslia si, že oni si to môžu dovoliť... lebo ON je BOSS... ČI BOH? A pribúdajú a pribúdajú a ubúdajú a ubúdajú, podľa toho, koho práve „treba zamestnať“..., aký „príkaz dostane“... Zhora... Nesvojprávny... Bez morálky... Bez empatie... Bez chrbtovej kosti. A poslušne plní príkazy niektorých ďalších... a nemá to konca... spleť chorých, arogantných chápadiel, mysliacich si, že sú „bohovia“... A ČO ĎALEJ? Vie to niekto? Pomôže? A ubližujú a ubližujú... MY ostatní, celá spoločnosť sa na to ticho prizeráme, mlčíme či prežívame, lebo momentálne buď nemáme na výber alebo „bojujeme“ s veternými mlynmi v 21. storočí."
