Rozhodovať chcú o všetkom, len nie o tom, o čom majú niesť zodpovednosť. A výsledok? Nie spokojnosť ľudí v krajine, ale tučné kontá v bankách a neohraničená moc pri rozhodovaní aj takých vecí, ako je vybavenie "fleku" upratovačky do zamestnania, alebo príjem hasiča, alebo policajta do zamestnania. Všetko iné riešia, ale na občanov zabúdajú. Niet snahy o nič, iba o peniaze a moc. Riešiť problémy občanov, nie že nevedia, ale ani nechcú." Takéto odpovede pri zbieraní podpisov na stranu pre zamestnancov ma presvedčili, že naša mládež kráča v šľapajách svojich predchodcov. Nezáujem o zmenu politiky.
Len pripomeniem, každý poslanec môže vystupovať v rozprave. Rozprava prináša len akési výmeny názorov medzi pravicou a ľavicou. Nikdy nie je v nich žiaden výsledok. Do parlamentu prichádzajú zákony, ktoré 83 poslancov SMERU schváli. Ak sa opozičný poslanec zdrží alebo je proti, na prijatie či neprijatie zákona to neovplyvní. Poslanecká väčšina plánovaný zákon vždy schváli. Práve teraz, pred voľbami si občania uvedomte, že súčasný stereotyp práce poslanca už nevyhovuje. Politické strany si predkladajú svojich kandidátov, aby sa z nich znovu stali len pasívni sledovatelia prijímania zákonov, ktorí svojím hlasovaním nič nezmenia. A potom vidíme v praxi, zákony nepomáhajú občanom riešiť ich životné a pracovné podmienky. Ukážkou, sú zaregistrované prípady od začiatku môjho volebného obdobia, prinášam ďalší z nich.
"Od 1. marca 1993 pracujem na Obecnom úrade, ale nie je to moje prvé zamestnanie. Týmto čestne vyhlasujem, že nikdy a s nikým som nemala také problémy, ako prežívam na terajšom pracovisku. Dávam súhlas na zverejnenie môjho svedectva. Na Obecný úrad som nastúpila ešte za bývalého starostu, s ktorým som dobre vychádzala. Moje utrpenie sa začalo po nástupe nového starostu. Najprv to boli napomenutia: „zhasni svetlo“, „zatvor okno, keď ideš na obed“, sledoval môj príchod do práce, ďalej sledoval môj návrat z obeda, a podobne, počúval, ako vybavujem občanov, a radil mi, aby som im povedala jednu, dve vety a nech si dajú odchod. Pri vybavovaní pozemkovej agendy, ktorú mi z pracovnej náplne zrušil, mi hovoril, že sa hrám na notárku, a pritom mi sám prideľoval pracovné úlohy z tejto agendy.
Môžem povedať, že som skoro sama spracovávala Register obnovy evidencie pozemkov, na čo štát vyčlenil nemalé peniaze. Bola to práca naviac a po skončení tejto náročnej a „mravenčej“ práce mi povedal, že nedostanem odmenu, lebo som to robila zle. Ale jeho dôvod bol v tom, že občanom som im žiadostiam vyhovela, a tak si mnohí vysporiadali pozemky. Odmenu za túto prácu som dostala v podobe podania trestného oznámenia, lebo údajne som mala sfalšovať podpisy a starosta už pred zahájením vyšetrovania dobehol za mojím manželom a kričal, že pôjdem na 5 rokov do basy alebo dostanem podmienečný trest na 2 roky. Samozrejme, že sa toto obvinenie nepotvrdilo.
Potom mi začal meniť pracovnú náplň tak, ako on chcel, dával mi prácu, ktorú som v pracovnej náplni nemala, neskôr prišiel s tým, že neviem robotu robiť, že všetko robím zle, ale agenda pribúdala, vlastne, čo prišlo nové, dal mne. Zvolával pracovné porady a to tak, že sa mi rozleteli dvere a kričal: „poď sem, máme poradu“.Ale ani jedenkrát to nebola pracovná porada, pretože sa nikdy neopýtal, či mám problém, na čom pracujem, boli to len obvinenia, útoky, pridávanie nezmyselných úloh s krátkosťou času na ich splnenie, vysmievanie sa z mojej rodiny, urážanie mojich dávno zosnulých rodičov, že ma nenaučili pravde a on ma prevychová, dokonca prehlásil, že je otázka času kedy pôjdem do blázinca alebo ma šľak trafí. Stalo sa aj to, že hodil stoličku, skoro po mne a vždy volal kolegyne ako svedkov, lebo ja klamem, zavádzam, hovorím v hádankách, všetko dobré mením na zlé, zvonku som anjel, ale vnútri zloduch. Na zasadnutí Obecného zastupiteľstva rozoberal moje súkromie, kto k nám chodí, s akým človekom sa priatelím, ako jeho stará matka kvôli mne ochorela, ako som chodila po obci a špinila ho.
Od roku 2006 mi vyčítal, že robím zle a neovládam agendu daň z nehnuteľnosti, ktorú vykonávam od nástupu na úrad. Začal s tým, aby som si spravila akreditovaný kurz na dane a dal mi termín do 16. 12. 2006, potom pokračoval v tom, že začal kontrolovať podnikateľské subjekty a prišiel na to, že napr. nemajú v daňových priznaniach výmery za stavby a za pozemky, takže z nuly je vypočítaná daň? Neustále žiadal písomné vyjadrenia, teda ja som sa stále vracala späť a nemohla som normálne pokračovať v práci.
Po oslovení školiacich stredísk a agentúr žiadna kurz v tom termíne nerobila, tak som za to bola potrestaná tak, že mi zobral osobné hodnotenie a nechal mi 100,- Sk. Každoročne sa zúčastňujem školení, pýtala som sa daňovníčok z iných obcí, miest aj jednej pani doktorky z Daňového riaditeľstva o kurze, zhodli sa na tom, že nie je povinnosťou zamestnanca ho mať a toto mi odpovedali aj z MPSVaR SR, ale môj nadriadený ma naďalej trestal.
Raz mi dal osobné hodnotenie, druhýkrát nie. Mne odmeny nedával, iným dával. Postupne stupňoval psychický tlak voči mne, odobral mi od úradu kľúče, lebo má podozrenie že mu miznú doklady a chodím tam po pracovnej dobe, nesmela som už preberať poštu, premiestnil ma do malej kancelárie, informácie sa mi dostávali minimálne, začala izolácia, po rokoch som nesmela písať obecnú kroniku, skrátka všetko mu vadilo, keď som sa s niekým zasmiala, niekto si ma všimol pozdravil a najviac mu prekážalo, ak som dostala pochvalu a môžem povedať, že sa mi ich dostávalo dosť, ďakujem všetkým. Po uznaní od občanov nastávali tresty od nadriadeného. Párkrát som mala udelenú pochvalu v regionálnom týždenníku a to bol veľký prehrešok.Bola som obvinená zo sprenevery finančných prostriedkov. Od roku 1997 som vyberala okrem iných aj cintorínske poplatky a platby za vybudovanie betónových rámov na cintoríne, podotýkam že správne poplatky mám v pracovnej náplni od roku 2003 a on si zmyslel, že peniaze som zrejme neodvádzala do pokladne a tak dal roky 1997 až 2010 kontrolovať. Raz sa nenašla platba toho, potom iného, potom sa našla až ostali ôsmi, že nemajú rámy uhradené, resp. kde sú peniaze.Hneď som zistila, že niektorí z nich si rámy vybudovali svojpomocne a spis z novembra roku 1997, ktorý kontrolórka dala do zápisu, že nenašla tak som našla ja a bola som unesená pohľadom na rozhádzaný archív, a práve tento spis bol úplne bokom pohodený a v ňom som našla uhradené platby od ďalších občanov a nadriadený ma obvinil, že nemám právo ísť do archívu. Tých zážitkov mám nesmierne veľa, spomeniem príhodu z roku 2008, keď nadriadený zaútočil až mu nachystám daňové subjekty /odovzdala som mu ich niekoľkokrát/ bolo to na obed a do 14-ej hod. to chcel, nepočúval že to nestihnem, kričal, vyhrážal sa, tresol dverami a odišiel. Dostala som silný záchvat, odviezli ma z práce a z toho som bola PN tri mesiace a vlastne vtedy zistili, že moje problémy sú psychosomatického pôvodu a po prvýkrát som navštívila psychiatrickú ambulanciu. Šikana, bossing poznačili moje zdravie, po rozbúšení srdca, ktorého tep bol 200 úderov za minútu, ma lekár upozornil vyhýbať sa psychickým stresom, a tých som roky prežívala mierou vrchovatou.
Po komunálnych voľbách v roku 2010 útoky tak zintenzívnil, že som už nevládala, bola som na kolaps a odvtedy som práceneschopná. Od 1. júla 2010 som sa dala vypísať, bolo mi celkom dobre, ale hneď ráno začal útok, že tam nemám čo robiť, to už nie je moja kancelária, nie som spoľahlivá a nech si dám výpoveď. Počas práceneschopnosti mi napísal list, že mi dá výpoveď za účasti médií nech sa verejnosť dozvie pravdu. Rany, ktoré dokáže zasadzovať človek človeku sú strašné, bez štipky svedomia, bez najmenšej výčitky dokáže vyhodiť človeka na ulicu, neberie ho ako bytosť, ktorá má svoj život, cítenie, osobné problémy, nevadí mu že vstúpi do života iného, narúša jeho osobný a rodinný život, ničí mu zdravie, okráda ho o nemalé peniaze, robí rozbroje v rodine, v kolektíve a to za prácu odvádzanú podľa najlepšieho vedomia a svedomia k spokojnosti občanov. Mám odpracovaných viac ako tridsať rokov, prešla som všeličím, vždy som si všetko vydrela a teraz keď môžem pracovať, nadriadený mi to nedovolí.
Tiež som skúšala som hľadať pomoc oslovovaním rôznych organizácií, inštitúcií, ministerstiev, verejného ochrancu ľudských práv, Inšpektorátu práce, konfederáciu odborových zväzov, právnikov. A výsledok? Viacerí ma odporúčali na súd, mediácia v tomto prípade je absolútne zbytočná.
Aká sme to spoločnosť? Agresori týrajú obete, tie následkom ich komplexov, možno sebaukájania, sú viac práceneschopné, veľa ľudí sa stávajú predčasní invalidi a nikomu nevadí, že sa vyplácajú dávky, dôchodky mnohým, ktorí takto dopadli za svoju poctivosť, zodpovednosť, usilovnosť, lebo šikanovaní sú väčšinou takíto pracovníci. Záverom dodávam, že aj keď mi ostali trvalé následky, neželám môjmu agresorovi nič zlé. A verím, že sa situácia v tejto krajine zmení k lepšiemu. Ďakujem Bohu, že ma drží nad vodou, a tiež ďakujem mojím priateľom, rodine, dobrodincom za povzbudzovanie a psychickú podporu."
