Kdekoľvek sa občan obráti o pomoc, pomoc nenachádza. Niektorí aktivisti si myslia, že pomôže petícia či referendum. Nie! Tieto prostriedky slúžia len na odpútanie pozornosti občanov. Žijeme v krajine, kde občania nemajú žiadne práva. Spravili sme z nich otrokov, ktorí žijú v strachu o svoju prácu.
Po vysielaní v rádiu Regína mi občania napísali ďalšie svoje odvážne reakcie. "Fandím Vám, že ste otvorene vystúpili a povedali o probléme, v ktorom tu žijeme.Pracovala som na Operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby Slovenskej republiky ako operátor záchrannej služby.......Začalo to nástupom nového vedenia vedúcej operátorky a vedúceho lekára. Po čase sa situácia zlepšila, ale len do času.....Od októbra 2014 som bola práceneschopná s depresiou na psychiatrickej ambulancii!Na základe lekárskeho posudku som bola nútená dať výpoveď zo zdravotných dôvodov k 31.06.2015. V lekárkych správach mám uvedené, že na základe dlhodobých problémov v práci a traumatických zážitkov mi lekárka neodporúča návrat do práce.Veľmi ma mrzí súčasný stav, keď môže nadriadený beztresne psychicky ubližovať podriadenému.Aj počas mojej práceneschopnosti pokračovali útoky na moju osobu, vedúca operátorka uvádzala na moju osobu, že moja práceneschopnosť je špekulatívna, čim ma poškodila, lebo mi bolo zakázané vyplatiť kompenzačný príspevok pri dlhodobej práceneschopnosti. Musela som si to vybaviť cez zamestnaneckú radu, kde som bola nútená poslať prvú stranu práceneschopnosti aj s diagnózou - depresia. Cítim sa ponížená, mám strach a neviem čo bude ďalej. Niekedy uvažujem o samovražde. Je smutné že štátna príspevková organizácia, ktorej zriaďovateľom je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky môže beztrestne pokračovať v útokoch na moju osobu. A ja vysokoškolsky vzdelaná v odbore - Urgentná zdravotná staroslivosť, budem bez práce s nálepkou psychiatrická osoba.Stále mám problémy s krátkodobou pamäťou a sústredením, čo je následok dlhodobého stresu. Posledné služby som v práci preplakala.Ďakujem, že som sa mohla zdôveriť osobe, ktorá sa sa danej problematike venuje."
Právne vedomie našich občanov nesmeruje k civilnej odvahe a statočnosti, aby sme sa poučili z nedostatkov a konečne si zvolili kohosi, kto nás vyvedie z bahna tejto nezávislosti. Namiesto toho sme po každých voľbách svedkami toho, že nami zvolení zástupcovia sú ešte väčší lumpi, ako boli tí predošlí.
Na Slovensku z pohľadu kontroly výkonu moci nie je demokracia, ale iba jej karikatúra plná chýb a vád. Slovenská spoločnosť nebude pripravená uchopiť svoj životný priestor, pokiaľ občania našej vlasti nedospeli k presvedčeniu o potrebe, ale aj životnej nevyhnutnosti priamej demokracie, ktorá je jedinou zárukou slobody v histórii ľudstva. Nikoho nezaujíma, že násilie, ktorého sa tu dopúšťa jeden proti všetkým, už spôsobilo zdravotné problémy, ekonomické a sociálne dôsledky.
Treba vziať do úvahy, že meniaci sa svet práce zvyšuje nároky na zamestnancov kvôli znižovaniu stavov a využívaniu externých služieb, väčšej potrebe flexibility, pokiaľ ide o úlohy a zručnosti, častejšiemu využívaniu dočasných zmlúv, väčšej neistote v práci a intenzifikácii práce (s väčším pracovným zaťažením a tlakom) a zlou rovnováhou medzi pracovným a osobným životom. V tomto svete práce nie je hranica výskytu psychickej tyranie. Príkladom je aj ďalší prípad, ktorý sa vyskytol v štátnej správe.
"Pred dvomi rokmi som bola donútená podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru zo samosprávy nášho mesta, a to po 15 rokoch práce. Žiadala som sa na rozhovor k bývalému primátorovi mesta, ale on ma neprijal. Som matkou dvoch detí, a v tom čase som prežívala veľmi ťažké obdobie. Všetci o tom vedeli, že som bola vtedy živiteľkou rodiny, a dá sa povedať, že ma poslali na ulicu s výpoveďou a bez akéhokoľvek odstupného. Zatiaľ som sa zmohla len na to, že som o veci povedala pred 2 rokmi svojmu priamemu nadriadenému (ten sa mi viac - menej vysmial) a samozrejme mi neveril a povedal mi, že som precitlivelá a vymýšľam si. Faktom však je, že som z veľmi dobrej pozície v práci, ktorú som mala (táto práca ma fakt aj bavila) prešla po transformácii firmy na prácu podradnejšiu. Potom som bola počas cca 5-6 rokov presúvaná z jedného útvaru na druhý od jedného šéfa k druhému, prešla som celkom asi desiatimi organizačnými zmenami. Jedno obdobie som to naozaj veľmi ťažko znášala. Psychicky som bola na dne. Na nástenke v práci som vyvesila vytlačené informácie o mobbingu z internetu, za čo som si samozrejme zasa len zlízla odsúdenie a väčšiu izoláciu od kolegov. V súčasnosti som takmer izolovaná od ostatných kolegov a pomaly som si na túto "divnú" situáciu v práci zvykla. Do práce som chodila s nechuťou. Prednedávnom som dostala novú šéfku, s ktorou som si zo začiatku veľmi dobre rozumela (boli sme na rovnakej vlnovej dĺžke). Avšak v poslednej dobe akoby znova "niekto" sa snažil tento náš dobrý pracovný vzťah narúšať. Nerozumiem tomu, resp. je to ten istý? Psychicky som tieto veci spočiatku veľmi ťažko znášala, mám tráviace ťažkosti, ktoré som predtým nemávala, tiež horšie spávam už dlhšie obdobie."
Úbohý a zbedačený Slovák, ktorý si ťažko hľadá prácu, uverí sľubom politikov, ktorí nám tu už teraz začali politickými rečami manipulovať občanov. Aby sme im naleteli a po voľbách si budeme musieť povedať, zase sme im uverili. Vrátime sa do starých koľají, a znovu budeme porušovať základné práva a slobody, znovu budeme porušovať ľudskú dôstojnosť. Je to ľudská vlastnosť.
Slováci nevedia a nechcú vedieť, že v krajinách Európskej únie sa psychický teror na pracovisku rieši. Chýba nám osveta, monitorovanie, odvaha a statočnosť. A preto ďakujem rádiu Regína, že prispelo kvapkou osvety do tohto marazmu. Ale v takomto prípade sa nečudujme, že si naši zamestnávatelia budú so svojimi zamestnancami robiť to, ako to ukazuje aj prípad pani Jarmily.
"Pani Jarmila je zamestnankyňou štátnej služby. Dĺžka jej pracovného pomeru v organizácii presahuje 10 rokov. Jej problémy na pracovisku začali cca pred 2 rokmi, keď ako jediná z odboru skončila štúdium externe na vysokej škole s cieľom zvýšenia si kvalifikácie. Jej nadriadený – vedúci odboru, ktorý práve nastúpil na svoje pracovné miesto, nebol jej výsledkom štúdia a hlavne získaným titulom nadšený a dal jej to najavo. Po istom čase požiadal riaditeľa úradu o jej presun na iný odbor na základe zdôvodnenia, že pani Jarmila je na svojom doterajšom pracovnom mieste nepotrebná. Možno by bolo všetko v poriadku, keby pri najbližšej reorganizácii na uvedenom úrade nebola pani Jarmila preložená na pôvodný odbor s tým istým vedúcim pracovníkom. Ten svoje správanie voči nej nezmenil. Nepríjemné narážky zo strany nadriadeného voči pani Jarmile boli spočiatku len „medzi riadkami“, no časom prešli do otvorených osobných útokov, ponižovania pred kolegami, zdôrazňovania, akou je pani Jarmila pre kolegov „hrozbou“.
Zatajoval pred ňou informácie nevyhnutné pre jej prácu, posielal jej najťažšie prípady, prideľoval jej aj také úlohy, ktoré nezodpovedali jej náplni práce ani kvalifikácii, ignoroval jej návrhy na zlepšenie práce, postupne z oblasti práce prešiel aj do jej súkromného života, šíril o nej klebety a v neposlednom rade ju hodnotil ako najhoršiu pracovníčku, čo malo za následok okrem iného aj najnižšie odmeny v rámci odboru. Kolegovia pani Jarmily sa ticho prizerali, nikto z nich sa na obhajobu pani Jarmily nepostavil. Práca ju napriek všetkému stále baví a iných pracovných príležitostí tiež nie je nazvyš. Všetky uvedené okolnosti na pracovisku však spôsobili zhoršenie jej zdravotného stavu, čo malo za následok častejšie odchody z práce z dôvodu práceneschopnosti."
Denne sa na Slovensku vyskytujú prípady, ktoré porušujú predpisy Európskej únie, a to Smernice Rady číslo 89/391 EHS zo 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ktorá obsahuje základné ustanovenia pre ochranu zdravia a bezpečnosti pri práci a stanovuje zamestnávateľovi zodpovednosť za to, aby zamestnanci neboli poškodení na práci vrátane následkov šikanovania.
Kto sa našiel v parlamente, aby poukázal na nedostatky našej spoločnosti, kde sa vedome a dobrovoľne porušujú medzinárodné zmluvy a dohovory?
