Ako dnes na pracoviskách pracujeme? Ľudia v práci „nemajú čas“ medzi sebou komunikovať, to by ani nevadilo, ale - izolujú sa, problémy dusia v sebe, rastie v nich napätie a stres.

Podobný priebeh na mnohých pracoviskách nie je závislý od krízy, vyskytuje sa stále, aj 22 rokov po nežnej revolúcii. Je to zapríčinené osobnostným nastavením vedúceho, resp. zamestnávateľa. Napríklad, stáva sa, že zamestnávateľ si neplní svoju povinnosť tvorby priaznivých pracovných podmienok pre zamestnancov. Zákon je na strane zamestnávateľa a neumožňuje zamestnancovi, aby sa ozval a dožadoval svojich práv. Zamestnanec zbytočne hlási nedostatky, k náprave nedochádza.  Radšej sa odmlčí, lebo aj keď sa v práci usiluje, aj tak nemá istotu udržania si svojej pracovnej pozície.

Preto stále viac sa vyskytujúce prípady mobbingu, bossingu a šikanovania zamestnancov na pracoviskách by nemali byť monitorované len  mimovládnymi združeniami, ale

1.  mali  by byť monitorované na Úradoch práce,

2.  mali by byť zverejňované,

3.  mali by byť riešené súdnymi kompetenciami.

Čo s tým? Vo volebných programoch sa tomu venujem len ja.

 Naša krajina si vychovala ľudí, ktorí vedia manipulovať s pracovnými miestami.  Ako som už písala v mojich článkoch, najprv som sa zamerala problém, resp. vec pomenovať: mobbing, v preklade znamená „hromadný útok“; bossing je súčasť mobbingu a znamená „nemorálny útok nadriadeného“.Mobbing na našich pracoviskách predstavuje systematické osočovanie, slovné ubližovanie, ponižovanie a sabotovanie vykonanej práce. Takto sa správa neschopný nadriadený, boss – mobber, bosser, a vedie k tomu svojich podmanených zamestnancov, mobberov, aby sa tiež tak správali. Kto nevyhovuje, ten je odporne prenasledovaný a vytesnený z chorého kolektívu, nakoniec príde o prácu! Cieľom mobbera je obeť poškodiť, donútiť ju opustiť pracovisko dobrovoľne bez toho, aby za to sám mobber niesol zodpovednosť. Smutné je, že sa mu to vo väčšine prípadov podarí, aktivity mobbera málokedy odporujú právnym predpisom alebo interným normám zamestnávateľa. Mobber teda dobre vie, že mu právny postih nehrozí. V dôsledku dlhodobého teroru mobbovaný pracovník nezvláda pridelené úlohy, vyvoláva konflikty a stáva sa tak pre zamestnávateľa príťažou. Riešením tejto situácie je v lepšom prípade preloženia pracovníka na iné miesto, v horšom prípade výpoveď (zo strany zamestnanca alebo zamestnávateľa) alebo uzatvorenie  dohody (ktorá však v prípadoch šikanovania na pracovisku väčšinou predstavuje iba zastrenú výpoveď). Dnes je už málo, ak zamestnávateľ nie je ochotný plniť si svoje povinnosti tak, ako mu to určujú zákony a zmluvy, potom dostane zamestnanec radu obrátiť sa na inšpektorát práce.

Tieto javy existujú od nepamäti a v hierarchiách zvieracích spoločenstiev sú normálne, zaoberá sa tým veda zvaná etológia. V posledných rokoch vidíme tieto javy ako monštruóznu sieť utkanú v celom tele našej spoločnosti. Naberajú na sile a rozsahu. Je to problém, ktorý každý zamestnanec chce odstrániť.

Uvediem dva príklady zo súčasnosti:

Čo mám robiť, ak zamestnávateľ mi kráti mzdu vediac, že neodídem, lebo by som si ťažko našiel inú prácu?

 Je dôležité si uvedomiť, že hoci nie je ekonomika v najlepšom stave, firmy nemôžu šikanovať svojich zamestnancov. V prípade takéhoto správania je dobré hneď problém monitorovať.

Zamestnávateľ mi ešte nedal stravné lístky za apríl, no z výplaty mi ich už strhol. Vraví, že ich dostanem koncom mesiaca.

V takomto prípade je dnes riešením obrátiť sa na inšpektorát práce, ktorý začne konať. Možnosťou je podať žalobu a po vydaní platobného rozkazu postúpiť vec exekútorovi.
Ale ja sa pýtam, kde a kedy bude takýto prípad ukončený? Znovu vhodnejšie, ak sa prípad zmonitoruje formou antimobbingového predpisu, ktorý bude presne vymedzovať, aké konanie sa považuje za psychický teror na pracovisku.

Dnes už potrebujeme nové formy právneho vedomia zamestnávateľov a zamestnancov v oblati pracovnoprávnych vzťahov formou konzultácií a prednášok.

Dnes potrebujeme vychovávať verejnosť k civilnej odvahe a statočnosti na pracoviskách, ale aj v bežnom živote. A to zavádzaním novej formy vzdelávania s cieľom vychovať slušné generácie. Je to povinnosť štátu.

Na mojom blogu sa do volieb tomuto problému budem venovať, aby každý občan viac vedel, v akej "zhnitej" spoločnosti sa momentálne nachádzame. 

Dovolím si uviesť, že problematika narušených vzťahov, kde dochádza k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti  na pracovisku  ma viedla až k prijatiu mojej kandidatúry ako nezávislej na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde.