Pojem mobbing pochádza z anglického „to mob“, čo v preklade znamená niečo obliehať, obklopiť alebo na niečo naraziť, utlačovat, urážať, napádať, vrhať sa na niekoho. Ak sa pozrieme do histórie, slovo “mobbing” ako prvý použil Konrad Lorenz, keď popisoval skupinové chovanie u zvierat. Označil ním útoky skupiny zvierat na jednotlivcov rovnakého druhu.
Neskôr na tento termín upozornil švédsky detský lékar Peter Paul Heinemann, ktorý pomenoval takto veľmi deštruktívne chovanie u detí, keď skupina detí napadá iné, obyčajne osamotené dieťa.Vedecká diskusia o šikanovaní sa začala až v roku 1969 v Škandinávii zásluhou priekopníka v oblasti výskumu Nóra Dana Olweusa. Šikanovanie definoval ako opakovanú agresivitu jednotlivca alebo malej skupiny agresorov proti jednotlivcovi alebo malej skupine obetí. Už vtedy upozorňoval, že šikanovanie je asi najrozšírenejší z problémov, ktoré ohrozujú duševný a mravný vývin školopovinných detí. O šikanovaní se začalo hovoriť najskôr v súvislosti s jeho zvýšeným výskytom na školách a zhruba o 15 rokov neskôr bola venována pozornosť i šikanovaniu na pracovisku.
O ďalšie rozšírenie tohto výrazu sa tiež zaslúžil aj švédský sociológ práce a priekopník mobbingu profesor Heinz Leymann, keď si všimol určitý druh správania v pracovnom prostredí. Na základe intenzívnych výskumov vytvoril definíciu mobbingu. O mobbingu možno hovoriť vtedy, keď na postihnutého útočí aspoň raz za týždeň aspoň pol roka jedna alebo viac osôb. Ide o zámerné ponižovanie ľudskej dôstojnosti, o poškodzování konkrétneho zamestnanca aktívnym trvalým psychickým tlakom. Mobbing spôsobuje obetiam obrovské psychické utrpenie, čím môže poškodiť psychické zdravie a často zanecháva aj trvalé následky.
Ako príklady na prejavy mobbingu uvediem: Vojdete do miestnosti. Vaši kolegovia okamžite zmĺknu. Vyhýbajú sa očnému aj fyzickému kontaktu. Tvária sa, že vás nevidia.
Zistíte, že niekto vás musí ohovárať. Vaši priatelia a známi sa začnú správať zvláštne. Nevyhľadávajú už vašu spoločnosť. Je pre nich nepríjemné, keď ich vidia vo vašej spoločnosti.
Dokončili ste projekt a papiere ste si uložili do zásuvky. Na druhý deň ráno prídete - a zásuvka je prázdna. Nikto nič nevidel. Nikto vám nepomôže hľadať.
Šéf vás odstaví od komunikácie. Nedostávate informácie. Vaše úlohy sú len smiešne úložky v porovnaní s inými. Každú maličkosť po vás šéf kontroluje.
Ba dokonca šéf začne zvolávať porady, kde sa stanú Vaše úlohy kontrolované pomocou ostatných kolegov. Prečo sa však v takýchto prípadoch osoba, ktorá sa postupne stáva obeťou nebráni ? Jednoducho preto, lebo si myslí, že na pracovisku je jediná osoba, ktorú šikanujú a že ak to niekomu povie, všetci si budú myslieť, že je hlúpa a práci nerozumie a nedokáže ju zvládnuť.
Alebo podľa informácií, ktoré prenikajú vo verejnosti, si obeť myslí, že s prejavmi mobbingu sa stretávajú iba ľudia, ktorí sú odlišní, napr. farbou pleti, náboženstvom alebo nejakým handicapom. tretiemu a snažia sa mu ponižovaním, osočovaním, klebetami alebo izoláciou znepríjemniť život, ba dokonca ho vyštvať z kolektívu.
Aj moje skúsenosti ukazali, že keď sa isté skupiny ľudí v malom odbore, či útvare dajú dokopy proti niekomu
Ide o trvalé, systematické a intenzívne útoky, intrigy a šikanovanie väčšieho počtu pracovníkov alebo nadriadeného (mobér) vočii jednotlivcovi alebo menšej skupine (obeť), je to teror riadený kolegami na pracovisku. Ich podstatou je vôľa ublížiť, ponížiť, zničiť, sabotovať prácu obete, či znepríjemňovanie pracovných podmienok do tej miery, aby obeť nedokázala odviesť dobrú prácu. Všetko toto sa deje psychickým terorom. Ide o ťažkú poruchu komunikácie alebo vzťahov v kolektíve spolupracovníkov, o formu nežiaducej agresivity v medziľudských vzťahoch, o najzávažnejšie deformácie sociálnych vzťahov, rolí a noriem života.
Mobéri majú určité typické osobnostné črty – mnoho z nich patrí do skupiny tzv. sociopatov, ľudí neuznávajúcich nič iné než svoje vlastné pravidlá a zákon silnejšieho resp.hlasnejšieho, ktorý má na pracovisku lepšie konexie. Mobér útočí z pocitu nedocenenosti až menejcennosti. Ďalšími potenciálnymi mobérmi sú tzv. karieristi. Takíto ľudia sa snažia presadiť sa na úkor druhých, nevynímajúc formu trefných úderov pod pás. Mobér nedokáže predvídať jeho reakciu obete a má pocit ohrozenia z jeho strany, a preto ho chce zo svojho prostredia odstrániť, jedná pre studený, vypočítavý kariérizmus bez štipky emócií.
Hocikto z nás sa môže stať obeťou mobbingu. Často ide o ľudskú nezhodu alebo vyvolanie snahy ovládnuť toho druhého. Obeť ako typ človeka je príliš „mäkký“ alebo príliš nízko postavený, vhodný objekt pre ľudí, ktorí si potrebujú dokazovať svoju nadradenosť, často je im konkurentom.
Podľa odborníkov súvisí nárast mobbingu so stále tvrdším bojom o existenciu a o kariéru. Ste príliš dobrý a šéf sa bojí, že ho prerastiete, alebo ste nežiadúcou konkurenciou voči menej pracovitým kolegom. Mnohí sa stali obeťami mobbingu preto, že sa ich firma potrebovala zbaviť bez odstupného. Znie to síce paradoxne, ale obeťami psychického teroru na pracovisku nebývajú neschopní a leniví jedinci. Práve naopak, obvykle sú to usilovní a svedomití ľudia. Majú však smolu, pretože sa nezaradili do sivého priemeru a nesplynuli s davom. Impulzom sa môžu stať tak nadpriemerné výsledky, ako aj prílišná skromnosť, či utiahnutosť. Rovnako aj nezapadnutie do kolektívu a jeho zvyklostí.Mobéri majú určité typické osobnostné črty – mnoho z nich patrí do skupiny tzv. sociopatov, ľudíKandidujem ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný spostojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde
Možno si kladiete otázku čo s tým možno v našej spoločnosti robiť ? Ak sa stanete obeť mobbingu, ako sa môžem brániť ? Žiaľ v našej spoločnosti je ešte stále veľmi nízke právne povedomie občanov a nie je tomu inak ani v pracovno-právnych vzťahoch. Potom sa niet čo diviť, že niektorí „tiež zamestnávatelia“ používajú praktiky, ktoré neraz hraničia s kapitalizmom najhrubšieho zrna v zmysle „vykorisťovania človeka človekom“. Takéto protiprávne a možno konštatovať aj protiľudské konanie možno v súčasnosti pozorovať vo všetkých sférach pracovného prostredia, štátnu správu nevynímajúc. V zákonoch nie sú konkrétne odkazy na riešenie problému mobbingu, psychického terorizovania, šikanovania alebo sexuálneho obťažovania na pracovisku.
O tom, že tu máme problém s výskytom veľmi nežiadúceho javu v spoločnosti svedčí aj nasledovný príklad: „Asi mesiac pred skončením zmluvy mi začali v práci dávať najavo, že nie sú so mnou spokojní," hovorí obeť mobbingu. Prekvapilo ma to, pretože som dva roky viedla pobočku firmy a dosahovali sme dobré výsledky. Nakoniec vysvitlo, že šéfov priateľ prišiel o prácu a bolo treba nájsť mu miesto." Obeť sa bránila, ale v boji so zamestnávateľom neuspela a kvôli psychickému tlaku na pracovisku musela začať brať lieky a schudla 15 kíl.
neuznávajúcich nič iné než svoje vlastné pravidlá a zákon silnejšieho resp.hlasnejšieho, ktorý má na
pracovisku lepšie konexie. Mobér útočí z pocitu nedocenenosti až menejcennosti. Ďalšími
potenciálnymi mobérmi sú tzv. karieristi. Takíto ľudia sa snažia presadiť sa na úkor druhých, nevynímajúc
formu trefných úderov pod pás. Mobér nedokáže predvídať jeho reakciu obete a má pocit ohrozenia z jeho
strany, a preto ho chce zo svojho prostredia odstrániť, jedná pre studený, vypočítavý kariérizmus bez štipky
emócií.
Prax nám ukazuje, ako málo závisí mobbing od osobnostných vlastností obete. Hocikto z nás sa môže stať obeťou mobbingu. Často ide o ľudskú nezhodu alebo vyvolanie snahy ovládnuť toho druhého. Obeť ako typ človeka je príliš „mäkký“ alebo príliš nízko postavený, vhodný objekt pre ľudí, ktorí si potrebujú dokazovať svoju nadradenosť, často je im konkurentom. Podľa odborníkov súvisí nárast mobbingu so stále tvrdším bojom o existenciu a o kariéru. Ste príliš dobrý a šéf sa bojí, že ho prerastiete, alebo ste nežiadúcou konkurenciou voči menej pracovitým kolegom.
Mnohí sa stali obeťami mobbingu preto, že sa ich firma potrebovala zbaviť bez odstupného. Znie to síce paradoxne, ale obeťami psychického teroru na pracovisku nebývajú neschopní a leniví jedinci. Práve naopak, obvykle sú to usilovní a svedomití ľudia. Majú však smolu, pretože sa nezaradili do sivého priemeru a nesplynuli s davom. Impulzom sa môžu stať tak nadpriemerné výsledky, ako aj prílišná skromnosť, či utiahnutosť. Rovnako aj nezapadnutie do kolektívu a jeho zvyklostí.
Možno si kladiete otázku čo s tým možno v našej spoločnosti robiť ? Ak sa stanete obeť mobbingu, ako sa môžem brániť ? Žiaľ v našej spoločnosti je ešte stále veľmi nízke právne povedomie občanov a nie je tomu inak ani v pracovno-právnych vzťahoch. Potom sa niet čo diviť, že niektorí „tiež zamestnávatelia“ používajú praktiky, ktoré neraz hraničia s kapitalizmom najhrubšieho zrna v zmysle „vykorisťovania človeka človekom“. Takéto protiprávne a možno konštatovať aj protiľudské konanie možno v súčasnosti pozorovať vo všetkých sférach pracovného prostredia, štátnu správu nevynímajúc.
V zákonoch nie sú konkrétne odkazy na riešenie problému mobbingu, psychického terorizovania, šikanovania alebo sexuálneho obťažovania na pracovisku. O tom, že tu máme problém s výskytom veľmi nežiadúceho javu v spoločnosti svedčí aj nasledovný príklad: „Asi mesiac pred skončením zmluvy mi začali v práci dávať najavo, že nie sú so mnou spokojní," hovorí obeť mobbingu. "Prekvapilo ma to, pretože som dva roky viedla pobočku firmy a dosahovali sme dobré výsledky. Nakoniec vysvitlo, že šéfov priateľ prišiel o prácu a bolo treba nájsť mu miesto." Obeť sa bránila, ale v boji so zamestnávateľom neuspela a kvôli psychickému tlaku na pracovisku musela začať brať lieky a schudla 15 kíl
Alebo: Zrazu som začala dostávať od vedúcej nezmyselné príkazy. Samozrejme medzi štyrmi očami.A keď somich vykonala, šéfka poprela, že by mi niečo podobné prikázala. Kolegovia začali na mňa pomaly pozeraťako na nekompetentnú osobu. Potom mi prikázali zostať doma a chceli, aby som podpísala novú zmluvu.Bolo jasné, že sa ma chcú zbaviť, tak som to vzdala a chcela som sa dohodnúť na slušnej výpovedi.Skončilo to tým, že ma zažalovali za hrubé porušenie pracovnej disciplíny."
Alebo:
Aj v poslednom rozhovore mi šéfka povedala: "Už viac ako dva roky Vám hovorím, hľadajte si niečo. Aj
sama som Vám dávala ponuky z internetu. Veď na internete je ich dosť"
Je veľa takýchto a podobných príkladov, ako sa šíria prejavy mobbingu. Je možné zvládnuť takéto situácie bez ujmy na zdraví ? Určite nie, šikanovanie sa na obetiach podpíše vážnym ochorením a dlhou práceneschopnosťou.
Odborníci tiež upozorňujú, že mobbing znamená pre ekonomiku obrovské finančné straty - vyčísľujú sa až v miliardách eur.Útoky mobbingu sú pre obeť vysoko škodlivé. Podľa výskumov veľa obetí dlhotrvajúceho mogginbu trpelo takzvanou post-traumatickou stresovou poruchou. Obete sa dokonca často pokúšajú o samovraždu, až 15% samovrážd vo Švédsku boli dôsledkom mobbingu. Napríklad vo Francúzsku je mobbing od roku 2002 považovaný za trestný čin a vznikli tu poradne pre mobbing.
Čo na to zákon? Zákony by mali ochraňovať aj duševné zdravie zamestnancov. Podľa názoru odborníkov na základe skúseností zo Švédska, Nórska a Fínska dôsledkom mobbingu je psychosociálny pracovný úraz, ktorý treba hodnotiť rovnako vážne ako iné poškodenia zdravia na pracovisku.
V našej legislatíve nenachádzame konkrétne odkazy na riešenie problému mobbingu. Ani žiadna inštitúcia nemá kompetenciu tento problém riešiť. Ale napriek tomu mobbing je na pracoviskách veľmi častý, ako ukazujú aj moje príbehy, a moje skúsenosti.. Spoločnosť by to nemala tolerovať. Je najvyšší čas, aby sa o tom verejne písalo. Malo by sa to trestať podľa paragrafu, aby si ľudia dobre rozmysleli, či budú mobbing robiť. Nie je to fér, ničiť a znepríjemňovať druhému život človeka. Malo by to spadať pod trestný zákon. Veď tu ide o preukázané ublíženie na zdraví. Je zrejmé, že je to spôsob „manipulácie“ človeka s druhým človekom v práci.
Pre právny štát by bolo vhodné riešiť takéto pracovné problémy formou právneho poradenstva a s odvolaním sa na zákon. Ale zatiaľ som nenašla inštitúciu, ktorá by mala kompetenciu riešiť a postihovať takéto sústavné a intenzívne psychické útoky, intrigy a šikanovanie väčšieho počtu pracovníkov alebo nadriadeného voči jednotlivcovi alebo menšej skupine. V ďalšej časti sa pozrieme na zdravotné prblémy obetí.
